Keď som sa v decembri 2015 rozhodovala, či sezónu ukončím a dám sa zoperovať, alebo ju dokončím, ani v tých najtemnejších myšlienkach som nerozmýšľala nad tým, či ešte nejakú vôbec niekedy začnem.Pretože ten basket zbožňujem a viac to komentovať asi netreba.

Už dlhšie ma prenasledovala bolesť v päte, spočiatku nežne, potom kým som sa zahriala, no potom to jednoducho nešlo. Ani dopredu ani dozadu. A teda, výrastok, ktorý treba odbrúsiť, pretože tlačí na achillovku (ktorá bola v tom čase vo svojej štruktúre úplne zdravá), robí neplechu a nejaký maly zápal, nič veľkolepé. Spravíme, za tri mesiace si ready. Už vtedy sa moja duša zodpovednosti riadne pozvrtala. A tak ubehli mesiace tri, potom mesiacov pät, s tým teda, že je všetko v poriadku a že je to v procese hojenia a musím byť trpezlivá, statočná, vytrvalá, odhodlaná, silná a ešte neviem aká, ale reálne postaviť sa na špičku a rozbehnúť sa bolo nie že boľavé, ale mechanicky nemožné. Darmo, že som im to opakovala dookola. Ak by som hádzala hrach na stenu, som presvedčená, že by bol z toho osoh podstatne väčší. Potom vás občas napadne, či náhodou nie ste hlúpa hus, veď všetko je v poriadku, proste musí to ísť. Iba žeby nie. Prisamvačku, absolvovala som všetko, čo bolo dostupné a možné. Nevyčítam si nič, spravila som všetko, čo bolo v mojich silách.

Tak som sa teda vybrala do servisu číslo dva. To bol júl 2016, s tým,že je to všetko poprilepované, nedobre obrúsené a podľa toho čo opisujem, tam môže byť nejaká malá trhlinka. Tak najprv várka xy injekcií, spomínam si, trošku sa mi uľavilo. Asi o 10 percent. Ale na basket úplne nič. Tak mi priateľku pätu v septembri 2016 otvárali druhý krát. Prečistili, premazali, odstránili čo bolo treba, doobrúsili a odstránili nejakú minitrhlinku, ktorej vlákna plápolali a robili neplechu. S tým, že za 7–8 týždnov budem ok. Po čase sa mi opäť trochu uľavilo, bolo mi dobre tak na chôdzu, možno na nejaký jemný klus, ale že skákať na jednej nohe a šprintovat, no way.

Potom prišla fáza dalšieho presviedčania, že to musi byť dobré, veď spravila som všetko ako mi kázali a jednoducho to asi zo začiatku bolieť bude, musím ísť cez to. To bola fáza, kedy som nastúpila na pár minút v semifinale Slovenského pohára. No, lenže nešlo mi to a na druhé ráno spuchlina namiesto nohy. Flasback rok dozadu. Zle. A tak som sa porúčala do servisu čislo tri. S daľšou novou magnetickou, myslím, že MR čislo päť za posledný rok. Slečna, veď vám drží achilovka tak na jednej šestine. Nie preto, že by som niečo zle spravila, alebo že by som niečo uponáhľala a ani nie preto, že by sa to len tak stalo. Pretože majstri brúsili tak výrastok, že mi odbrúsili aj takmer cely úpon a achillovku.

Dneska ležím doma, som po tretej operácii, tentokrát po kompletnej plastike achillovky. Mala som ju nefunkčnú a mŕtvu. Rekonvalescencia tohto zákroku je približne 10–12 mesiacov. Či sa k basketbalu vrátim? To ukáže čas. Byť zdravá je teraz moja priorita a čo bude ďalej necháme na osud. Čajkám fandím naďalej či bude slnko svietiť alebo bude zamračené.

Česť práci a rukám pokoj, Škero.